píšem

and in that moment, i swear we were infinite.

16. january 2016 at 22:42 | jay
včerajšo-dnešná noc bola jedna z tých, ktoré si proste zapamätám. prespávala som spolu s bašou u sis a mali sme s jej a kubom a kubovými rodičmi a ešte nejakými ľuďmi program, tancovali sme na ta ne (odteraz spomienková pesnička), smiali sme sa, bolo nám fajn. potom sme boli hore na poschodí sami štyria, hrali sme človeče (viete o tom, že existuje človeče napi sa? vyskúšame?), lebo prečo nie, zas a znova počúvali elán, prebrali sme témy, o ktorých sa bežne ľudia nebavia, mrzli, pretože brat sis sa zhulil a tak sa vetralo. nevedeli sme vybrať film a potom kuba volali domov a tak odišiel.
bolo 1am a ležali sme na obrovskej posteli, rozprávali sa, snívali, bolo nám šialene fajn, tlmene sa so svojimi skladbami ozýval linkin park, svietili tam svetielka, blikali a tancovali, pili sme hellká, pozerali sa na svetlá na ulici, vykláňali sa z okna, robili šialené fotky, aby sme na ten čas nikdy nezabudli a napriek tomu, ako sa večer na začiatku pokazil, potom to bolo krásne.
ľudia si ma v kontaktoch ukladajú ako juliette, čo je super a milujem chlapčenské vône, nech to je akékoľvek klišé. dohodli sme sa, že o šiestej vstaneme a o pol siedmej sa pôjdeme ešte po tme prejsť na skalu a.k.a jedno miesto, z ktorého je dokonalý výhľad a počkáme na východ slnka / rozvidnenie sa, lenže sme to zaspali a nakoniec sme tam boli s hodinovým sklzom, ale aj tak milujem pomerne skoré ranné prechádzky keď sneží (rovnako ako večerné a nočné). cestovať vlakom je tá najlepšia možnosť, mcdonald nechcem vidieť najbližší polrok a konečne mám vlastnú gitaru.
tieto dva dni boli život.

2 0 1 5

1. january 2016 at 3:01 | jay
najprv som si myslela, že je toho málo a na nič som si dokopy nevedela spomenúť a potom ešteže mám diár a reasons to smile a denník a tak a možno takéto články píše každý druhý blogger, ale mne je to jedno, lebo tie veci tu chcem mať a tiež sú niektoré úplné blbosti, ale pre mňa sú to blbosti which do matter (a nie sú tam čiarky, lebo je noc a neriešim to, prepáčte)

- lyžiarsky a elán so samom, anetkou a liv
- prespatá opera v bb (not so sure if i should mention this)
- prvá voľná v stredu a raňajky vo frite
- sokolovňa a náhodné stretnutia a běž, forreste, běž!
- otroci a opravovanie testov môjo ročníka z anglickej gramatiky(a odvtedy je reported speech moje)
- premiéra furious 7 a oči horká čokoláda a brčky a pošramotené ego
- absolvovanie v zuške a moja vernisáž a orava s mariankou
- turiec fest a ine kafe heľenine oči fejkový kabát a život
- koncoročná chata so zlaňovaním, plavčíkom samom (to viete..banda spitých hláv - niežeby som do nej patrila), nočný futbal a veľmi prírodná hygiena (vlasy v potoku a tak)
- hodžove dni a vw golf 077 a strateno-nájdené mača pre kuba a vodnopólista a veľa šokov a jánska vatra
- staying up til morning a letné východy slnka a noobovanie v dote
- kúpiš vzducholoď? letné telefonáty o 6:29am a are you guys serious?
- nočné csko a málo spánku a kubo a sis a dominko
- blúdenie u maďarov a chorvátsko a špagety s morskými vecami už nikdy viac a slnko more pekní ľudia na ktorých sa pekne pozerá
- tatry a alie a hory
- stanovačka v búrke
- veľa wowka a lama
- divné sny s divnými ľuďmi
- nočné dediny mestá a veľa objatí a hudby a hojdačiek a kuba a sis a potom resto a vodnopólista
- konečne sauline a alie tu
- team speak a sis a kubo a dominko a vodnopólista a kotvy a smiech
- titanic v bratiske a slamkové pitie fontány a vea a vlaky a oskar
- rušenie nočného kľudu a paper towns ktoré nemali byť a sinister ktorý byť mal
- prvá voľná v utorok a štúrka a modrookí aďovia
- plavecký a plavčík aďo
- maťo lea nin a random cute týpkovia na káve
- zatvorené rockshopy a panta rhei a za a moja milovaná priekopa
- veľa game of thrones a misfits a skins a the tomorrow people <3
- sis a veľmi veľa elánu a moje tanečné (ne)schopnosti
- drozdajka pt2 a mal tam s nami niekto byť pretože zas samé dve v kine
- nočné konverzácie a vyprosená maturita z angliny s handsfree
- gitara a veľmi veľa gitary

confused.

27. december 2015 at 21:51 | jay
slová sa vo mne hromadia a potrebujem ich dať zo seba von, ale zároveň neviem ako a či by to bolo v tomto momente správne. netuším, čo robím dobre a čo zle, nerozoznávam to.
v istej chvíli sa cítim nekonečne a ten pocit pretrváva po celú dobu, ako sa to deje. a potom si vypočujem slová človeka, na koho názore mi záleží a zrazu si nie som istá. už to nevyzerá tak farebne ako predtým. a som zmätená a neviem čo mám robiť, už ma nebaví čakať, už som to robila dosť dlho, potrebujem niečo robiť, ale zároveň netuším čo a s kým a takto to vo mne vyzerá - neviem sa rozhodnúť. a potom sa to opakuje stále dokola a som uväznená sama sebou. nechcem ani pomyslieť na to, ako často som tu písala takéto veci. posledné skoro dva roky to pretrváva a zmenila som sa kvôli komu som sa nemala zmeniť ani náhodou, pretože to za to nestálo a je to dokopy o ničom, zveličujem si to vo vlastne hlave.
možno teraz vyzerám ako človek, ktorý sa topí v negativizme, ale v skutočnosti to nie je pravda. smejem sa, je mi fajn, ale sú tu chvíle ako táto, keď je toho na mňa moc veľa naraz a
i have no idea what i am supposed to do right now.

och a štve ma, koľkokrát som tu použila to a tu, ale nechcem to pomenovať.
iba ak....... nočné konverzácie ma zabíjajú.
prečo veci v mojej hlave nemôžu byť proste clear?

all we do is think about the feelings that we hide.

13. december 2015 at 21:17 | jay
milujem letné nočné mestá. prechádzať sa tmavými ulicami, iba matne osvetlenými. milujem sledovať zmenu počas zimy, keď sa postaví vianočná výzdoba. zrazu je všetko farebnejšie. milujem vianočnú výzdobu v mojom meste. síce mi niekoľko kolied a iných vianočných skladieb lezie na nervy, wham sa asi nikdy nenabažím. k tej pesničke sa mi viažu spomienky na detstvo. fajn, stále nie som až taká stará, ale prvostupniarske časy na základnej škole mi pripadajú tak strašne dávne. vtedy sme last christmas spievali ako trieda na vianočnej akadémií a bolo to také detské.. ani som nechápala, o čom sa tam reálne spieva. napriek tomu tú skladbu stále vnímam len pozitívne.
dlho som si na vianoce nepriala nič konkrétne, skoro vždy to boli maličkosti, ktoré ma aj tak spravili šťastnou. ale tento rok je to iné. presne viem, čo by ma urobilo stokrát šťastnejšou.
gitara. obyčajná akustická gitara. westernovka. nikdy som na žiadnej nehrala. držať v ruke som nejaké držala, prákrát som si aj čosi zabrnkala, ale vážne hrať ma nikdy nejak reálne nelákalo. až teraz. ja viem, je to neskoro - mám 16 a žiadne základy. iba si opakujem: lepšie neskoro ako nikdy. jediný problém sú moje prsty a ruky celkovo - som malá, mám krátke ruky aj prsty, uvidím, čo sa s tým bude dať robiť. tento týždeň plánujem vyspovedať všetkých známych, ktorí vedia poriadne hrať, snáď mi nejako poradia. ak má skúsenosti aj niekto z vás, feel free to talk.
konečne som sa dostala ku knižke my děti ze stanice zoo a zatiaľ naplňuje moje očakávania. opísať ju jedným slovom? desivá. keď ju dočítam, pravdepodobne sa tu k nej objaví nejaká recenzia knižná ohováračka. moje bookworm-self jasá, pretože na prázdniny mám kopu ďalších, ktoré jednoducho musím prečítať.
oh a nesmiem zabudnúť:
začala som pozerať misfits a moje po-brčkách-prahnúce ja plesá.
robím hlúposti. vypisujeme nesprávnym ľuďom. chceme od nich fotky.
pozerám sa na správnych ľudí, ale neprihovorím sa. ani nezoznámim.
toľko k mojej logike.

so close but so far.

3. december 2015 at 21:39 | jay
pozerám sa na brčky a rozmýšľam o april second two thousand and fifteen.
čokoláda. horká. presne taká, akú mám najradšej. farba tvojich očí. nezbavím sa spomienky na tvoj pohľad. spod kapucne. spod brčiek. otočila som sa presne v tom momente. a akonáhle sa nám stretli pohľady, bola som nahratá.
lebo to by mi stačilo. pozerať sa na teba.
letmý dotyk, keď som okolo teba prešla. závan. vtedy som sa na teba nepozrela.
neodvážila som sa. bála som sa, že sa zapotácam. a to som v sebe nemala ani kvapku alka. narozdiel od teba, ako som sa neskôr dozvedela. ani som si nevšimla. stačili mi tie oči. nikdy predtým ani potom som nevidela taký elektrizujúci pohľad.
nikdy.
nikdy. a presne tam je problém.
horká čokoláda.
nikdy.
kučery.

cut me open and tell me what's inside.

15. november 2015 at 3:08 | jay
nechápem prečo som občas s vecami týkajúcimi sa blogu úplne prehajpovaná a inokedy naň kašlem. teraz ide o prvý prípad a znovu ťukám do klávesnice len preto, že mám chuť. vlastne ani neviem, o čom idem písať, zas to bude len zlepenec všetkého možného, čo ma napadne v takúto nočnú hodinu. sama neviem, prečo som teraz hore, lebo nemám ani jeden dôvod. je vo mne tak veľa myšlienok, nemám pocit, že len v hlave, ale aj v celom tele. moje ruky musia stále čosi robiť, neviem obsedieť. všetko sa zo mňa derie von a ja to vkladám len do slov - nič iné momentálne ani nemám.
zajtra moji rodičia a sestra odchádzajú do tatier a ja budem tri dni sama doma. netuším, čo budem robiť, asi si sem niekoho zavolám, lebo ak nie, tak ma budú prenasledovať tie predstavy nedávajúce logiku a nepovedané vety, imaginárne rozhovory a všetok zvyšný chaos, ktorý sa vo mne pravidelne hromadí.
rada bývam sama, ale v poslednej dobe čím ďalej tým viac potrebujem nejakú spoločnosť. je mi dobre, keď sedím v kaviarni alebo len tak na lavičke v parku a rozprávam sa s niekým a smejem sa. pretože ak som doma, len sedím na posteli, nič dokopy nerobím / stresujem sa / učím sa - až príliš. jednoducho povedané: mám lepší pocit, keď som s niekým. socializácia je produktívna. nenávidím pocit neproduktivity. plytvania hodinami, ktoré som mohla stráviť niečím lepším.
a práve toto je zvláštne. kedysi som bola človek neznášajúci spoločnosť, bola som takmer úplne asociálna, nikam som nechodila, bola som doma s rodičmi a opakovala rovnaký kolobeh dokola - vstávanie, škola, úlohy, aká-taká pomoc doma a spánok. teraz som čím ďalej, tým lenivejšia, flegmatickejšia, ale zároveň citlivejšia ohľadom ľudí.

phylosophical tag

8. november 2015 at 19:35 | jay
1. Would you convert to a different religion if your fiancé/fiancée was of a different faith?
jednoznačne nie. nemám pocit, že by som sa mala vzdávať svojho presvedčenia kvôli niekomu inému - v tomto som čistý egoista. a pokiaľ by to odo mňa niekto vyžadoval, asi by som odmietla.. ale ktovie, láska robí s ľuďmi zvláštne veci.
2. Is happiness a delusion? Is happiness only real when shared? Why or why not?
podľa mňa je čisto na vás, kedy si poviete, že ste šťastný. nie je to ilúzia - rovnako ako nie je ilúzia ani smútok alebo čokoľvek iné. ja beriem šťastie ako stav, kedy ma neťaží nič, som vyrovnaná, žijem pre moment a nemôžem sa prestať usmievať.
3. If you could only have one contact on your phone, who would it be?
áno, zobrala som si svoj mobil, prešla som si kontakty a prišla na jednoduchú vec: žiadny. všetky dôležité čísla, ktorým volávam najčastejšie, viem naspamäť. ostatné v podstate nepotrebujem.

so you don't know me.

1. november 2015 at 11:31 | jay
v triede sa o mne rozširujú divné veci, ktoré rozhodne nie sú pravdivé, ale je mi to totálne jedno. "jay, ale ty si tu jediná slušná, preboha." - vážne? prečo ma sakra škatuľkujete?! nepáčila sa im nascreamovaná verzia born to die pustená v reprákoch cez voľnú hodinu - koľké sklamanie. zistila som, že moja spolužiačka, s ktorou sme vzájomne neobjavili veľa sympatií, počúva moju obľúbenú kapelu our last night - a je prvým človekom v mojom okolí. hladkať krátke vlasy černocha je ako hladkať koberec. stráviť necelých 10 minút v nejakom pofidérnom pajzli stačí na úplné napáchnutie cigaretovým dymom, ktorý mi neskutočne vadí. vždy, keď si do školy oblečiem jednu konkrétnu flanelku, čistú a opratú, prídem domov a okamžite ju hádžem späť do prania, pretože sa zázračne ocitnem pri ľuďoch, ktorí fajčia (náhoda?). čokoládové cappuccino chutí lepšie, ak oproti mne sedí nejaký zlatý chalan, s ktorým ma práve zoznámil bývalý spolužiak. čoraz častejšie sa mi lentakbezvýznamne páčia mladší chlapci (vrátane toho z predošlej vety). zo štvrtka na piatok robíme imatrikulácie / pasovací / whatever, 'prespávame' v škole a presvedčili sme našu triednu, aby s nami šla do klubu, veď musíme využiť, že jeden máme 200 metrov od školy. ale keďže triedna nie je odtiaľto, pochybujem, že vie, do čoho sa nechala zatiahnuť. fakt, že na druhý deň máme školu, nikto akosi nerieši. podarilo sa mi dokončiť môj 16-položkový zoznam prianí a poslať jej ho poštou - mám z neho veľmi dobrý pocit, aj že ho zvládnem splniť, aj že vďaka tomu budem happy. dostala som čestné uznanie za moju prvú poviedku v literárnom zvolene a konečne som bola presvedčená, že so mnou a písaním to nie je najhoršie.
a tak.

update 2.11.2015: popri všetkej eufórií nám akosi ušiel detail, že vo štvrtok pravdepodobne žiadna párty v klube nebude. život je pes - tak ako včera, tak aj dnes (a ja znova spievam so slobodkou). nevermind spravíme si vlastnú.
update ii. 4.11.201: viete, čo sa mi stane, keď sa na niečo vážne teším? ochoriem. dámy a páni, presne tak. ja som proste chorá, ležím v posteli a snažím sa niečo nerozbiť. môj život je tragikomédia.

predtým než umriem.

21. october 2015 at 19:16 | jay
..alebo čo publikujem keď nemám žiadne, ale že žiadne nápady a vlastne ani moc chuť na písanie (takže aspoň toto).

are you proud of who you have become?

6. october 2015 at 12:27 | jay
presťahovaná škola a nová budova si zobrali svoje. celé dni tam mrzneme, pretože napriek tomu, že ráno mrzne vonku, vo vnútri sa ešte nekúri a chodíme tam zabalený v dekách a v bundách a aj tak som nakoniec prechladnutá. ozajstne chorá s horúčkami som nebola už dávno, preto ani poriadne neviem, ako to u mojej obvodnej funguje - nie že by mi to vadilo. takéto krátke pauzy od školy mi nevadia, skôr prospievajú, oddýchnem si pri seriáli (už mi chýba len jedna séria do neukončeného konca game of thrones, yay), teplom čaji, knihe a indie rocku (thanks again, a.).
zároveň mám aj oveľa viac času na rozmýšľanie a s tým sa spája môj problém zvaný overthinking. moja hlava má tendenciu (oh how i hate that word) vymýšľať si.. imaginárne veci, scény, stretnutia. to, čo by som chcela ale aj nechcela zažiť. zatvorím oči a predstavujem si tisícky what ifs. nie sú to sny, pretože nespím. môžem ovládať samu seba a byť kým len chcem. občas mi to ani tak nepripadá, že som to ja. ako keby som sa na svet pozerala očami niekoho iného. preidealizovaného. dokonalého.
zniem psychopaticky. alebo schizofrenicky.
a zároveň to nejak neviem dať do slov. čoraz ťažšie sa mi vyjadrujú myšlienky slovami.
od sis som dostala za úlohu spraviť si šestnásťpoložkový wishlist, ktorý by som spolu s jej pomocou mala splniť do konca budúcoročného augusta (odkedy ma od dospelosti bude deliť len jeden rok, damn, i do not feel this old). premýšľam nad ním už mesiac a mám vyplnenú presne polovicu. vyzerá to tak, že som takmer úplne spokojná so svojím životom. a pri tom mám toľko želaní, len akosi neviem, ktoré sú..reálne. zrealizovateľné. za jediný rok. veľa vecí je pre mňa nepredstaviteľných. možno mám z niektorých mojich snov strach. že to nesplní moje očakávania. alebo sa to pokazí. alebo to nie sú veci pre mňa. ja viem, mala by som sa postaviť a ísť si konečne za svojím.
ona asi vedela, prečo mi dáva spraviť si ten zoznam.
 
 

Advertisement