píšem

hold your memory for a moment with a blind hand.

8. july 2016 at 11:22 | jay
nechápem, čo sa to deje. všetko je tak nejak.. naopak. nikdy by som nepovedala, že to takto bude. moja najlepšia kamarátka sa so mnou nebaví. odvtedy, ako si začala s festerom to je iné, ako bývalo. najprv to vyzeralo tak, že sa nič nezmení, aj keď sú spolu. ja si s ním rozumiem oveľa, oveľa viac, ako si moja best rozumie s jeho najlepším kamarátom. my sme vlastne boli taká trojka už predtým, ako boli spolu a môžem povedať, že fester je asi môj prvý ozajstný kamarát, so žiadnym chlapcom som sa predtým nebavila tak ako s ním. ešte pred dvoma týždňami ma spolu dostávali zo zlej nálady kvôli brčkavému - a darilo sa im. minulý týždeň sme boli niekoľko hodín v parku, len sme tam po konci školy sedeli a jedli pizzu a smiali sme sa a bolo nám fajn. a teraz.. ani jeden z nich sa so mnou nerozpráva. nerozumiem. už ničomu. oni majú seba navzájom a ja? tí dvaja pre mňa znamenajú viac ako hocikto iný.

fajn, možno tu niekto je. brčkavý mi začal písať správy sám od seba niekoľko dní za sebou po tom, ako som preplakala pár rán v noci to nejak nejde a ja nie som typ človeka, ktorý dokáže odmietať ľudí. hlavne tých, ktorých mám radšej, než by bolo dobré. a tak sa znovu bavíme. viac ako sa bavím so svojou najlepšou kamarátkou. damn. chce sa so mnou stretnúť. chce ma ísť voziť na aute jeho mamy, kde má diaľničnú, chce ísť niekam preč. predvčerom sa strašne opil a prosil ma, aby som mu robila spoločnosť uprostred noci. ledva rozprával, keď sme volali. mám živé ponaučenie, že 15 borovičiek brzdiť pivom nie je dobrý nápad. nadával si do kokotov, rovnako ako mu nadávala niekoľko dní predtým moja best. možno aj v tom bude ten problém - oni dvaja sa neznášajú.

dvaja ľudia, na ktorých mi záleží asi najviac v živote (festera teraz nerátam), sa nemôžu zniesť. musím si vyberať. jeden alebo druhý. až prednedávnom sme si ja s best uvedomili, aké je dobré, že mám festera rada.

to dievča mi chýba, a to prešlo len niekoľko dní.

inak som znovu prechladnutá - mne sa to podarí každé leto, len teraz to prišlo skôr ako inokedy. sedím alebo ležím doma, prespím pol dňa, pozerám filmy a game of thrones, pijem zázvorový čaj, ktorý neznášam, čítam knihy a snažím sa čo najskôr vyliečiť, aby som budúci týždeň bola schopná ísť na jedinú brigádu, ktorú sa mi podarilo v našom meste zohnať - robiť na detskom tábore. a potom niekedy ísť preč s brčkavým. v sobotu má byť aj jedna akcia - regionálna súťaž vo varení gulášu, kam sme boli dohodnutí ísť s best a festerom. neviem. nasledujúci týždeň idem na chatu do tatier, snáď sa mi podarí ísť pozrieť aj alie a zájsť aj do popradu.

tieto dni sú príliš zvláštne na to, aby som dokázala skonštatovať, či som šťastná alebo nie.
na jednej strane brčkavý a na druhej moja najlepšia kamarátka.
sakra.

it’s warmer where you are.

28. may 2016 at 15:14 | jay
bola som s ním. včera. po dvoch rokoch aj niekoľkých mesiacoch som sa konečne stretla s chlapcom, ktorý mi v hlave narobil bordel nejeden raz. a dopadlo to oveľa lepšie, než som čakala. dohodli sme sa štvrtýkrát za posledný mesiac a vyšlo to.
bola som u sis aj s jej frajerom a jeho bratrancom zároveň (ok odteraz je to fester), bolo nám fajn. s brčkom / vodnopólistom / mala by som vymyslieť niečo nové, pretože má krátke vlasy a nemá brčky a pólo nehrá už skoro dva roky; som bola dohodnutá, že ma príde odviezť večer domov. keď na aute zastal pred jej domom, nerozklepala som sa len preto, že som nebola úplne triezva (áno, spravila som to, stretla som sa s ním prvýkrát pripitá). proste tam zrazu bol, videla som ho po roku, pričom sme sa "poznali" už raz tak dlhšie.
a ja som sa usmievala. nevšímala som si žiadne veci, ktoré som myslela, že budem. nezvládala som odtrhnúť pohľad od tváre.
"pekne voniaš"
"dúfam, že som ťa viezol ako princeznú"
keby mi to niekto povie inokedy, cítila by som sa trápne. trochu som si myslela, že sa bude chcieť predvádzať. že tam bude nepríjemné ticho. v oboch prípadoch som sa mýlila. šiel opatrne, neriskoval. mne neprekážala ani jedna z tých sekúnd, kedy sme úplne stíchli a počúvali bubnovanie kvapiek o sklo.
nebyť jeho, sedím polhodinu na zastávke v búrke.
zastal mi priamo pred domom a stál na tej ceste, kým som za sebou nezavrela bránu. nikdy som nemala pocit, že cesta domov trvala kratšie.
je mi úplne jedno, že v tomto článku je toľko klišé. môj život sa akosi zo dňa na deň zmenil na klišé.

it's cold when we're apart.

9. may 2016 at 20:09 | jay
je to zvláštne, ako si na istých ľudí dokážem zvyknúť za tak krátky čas. a desivé. mám pocit, že žijem s otvorenými očami a akonáhle žmurknem, všetko sa to vytratí.
vždy som negatívne naladeným ľuďom vravievala, že nemajú myslieť na zlé, na koniec, na veci, ktoré sa môžu pokaziť, ale teraz sa odrazu radím medzi nich. čakám na to, čo všetko pokazí. lebo áno, momentálne som šťastná a môžem to tu napísať aj milionkrát, aj to napíšem, chcem to vykričať všade. za posledné dva roky si nepamätám také dlhé obdobie, kedy som bola takto šťastná. ale aj tak tu pomaly prichádza ten oblak, hmla, možno to, čoho sa desím už je tu, neviem. niekedy zniem až paranoidne a možno až schizofrenicky, keď sa vo mne ozývajú dva hlasy, jeden sa nemôže popri rozprávaní prestať usmievať a ten druhý je raz vydesený a potom zas prázdny.
chýba mi, naviazala som sa (schválne nechcem použiť slovo namotala.. nepáči sa mi, ako to znie). všetci okolo mi neustále opakovali, že sa s ním mám dohodnúť a niekam už konečne ísť. odhodlala som sa, trikrát a nevyšlo to. mal program, potom som bola ja chorá, potom zas on nestíhal. začínajú mi ho pripomínať ľudia. frajer mojej najlepšej kamarátky. spolužiak. ten sa ma naňho už niekoľkokrát pýtal, vyzvedal, čo spolu máme.
keby len vedel, ako je to v skutočnosti.
prečo sa o mne bavili, keď boli opití?
prečo sa nedokážem normálne rozprávať s ľuďmi, ktorých práve spoznám? o bežných veciach?
tak nejak ma dostalo, keď mi písal, že vie presne, ako sa cítim, keď neviem, čo povedať, zoznamovať sa s ľuďmi len tak, nereagovať rovnako spontánne ako ostatní. išiel do školy o rok a pol neskôr do školy kvôli niečomu ako social anxiety (aj keď to presne tak nenazval). bolo to to posledné, čo by som naňho povedala. netreba dlhé rozhovory na to, aby som videla to sebavedomie, ktoré z neho teraz vyžaruje. aj pri ňom sa mi potvrdilo, že ľudia naozaj nie sú takí, za akých ich považujete na prvý pohľad.

ain´t it fun

5. may 2016 at 19:13 | jay
už odvtedy, ako sme obnovili naše konverzácie, ma prenasleduje otázka: čo bude, keď sa reálne stretneme? netuším, aká pri ňom budem, s mojou povahou. komunikovať s cudzími ľuďmi / ľuďmi, ktorých ešte dobre nepoznám, nie je pre mňa jednoduchá záležitosť. a už vôbec nie s ľuďmi ako on.
áno, musím sa priznať, istý - a dosť dlhý - čas som sa vyhýbala stretnutiu, mala som strach.
zajtra mám príležitosť tak nejak prekonať samú seba. dlží mi okrem piva aj pár odvozov.
viete, čo som si povedala? yolo. what a cliché.
škoda, že som trochu prechladnutá.
škoda, že ešte skoro nič nie je dohodnuté. a môže sa posrať toľko vecí. a možno budem znovu len ležať v posteli a robiť to, čo som robila doteraz. ale mám niečo, čo som doteraz nemala. determination.
buď to vyjde alebo nie.
wish me luck
edit 5.5.: nevyšlo to haaa i knew it proste zlé načasovanie a plány a všetko, ale aspoň som sa zoznámila s najlepším kamarátom jeho bratranca / frajera mojej najlepšej kamarátky a naša domáca orechovica všetkým celkom chutila.
o h w e l l w h a t e v e r n e v e r m i n d

gravity pulled you in.

17. april 2016 at 12:09 | jay
neverím, že som tu naposledy písala takmer pred mesiacom. zmenilo sa veľa a zároveň nič.
nabehla som späť do starých koľají. som presne tam, kde som bola pred rokom / viac.
poznáte ten pocit, keď sa s niekým prestanete baviť, horko-ťažko sa od jeho spoločnosti odplazíte preč a ten človek sa potom úplne z ničoho nič vráti späť? a vy proste nedokážete odmietnuť?
v posledných dňoch strácam schopnosť odmietať, sakra.
deficit spánku a tým pádom aj absolútna nesústredenosť v škole.
narážky jeho bratranca, ktorý vďaka mojej najlepšej kamarátke o všetkom vie. a mňa to vôbec netrápi.
zistila som, že na rock for people budú our last night, the 1975, horkýže slíže a skillet. vezmite ma tam niekto prosím.
vonku je krásne teplo, chodievam sa častejšie prejsť sama so psom, pomáha mi to usporiadať si ten mess v hlave. obloha je cez deň žiarivo modrá a potom indigová a je to nádherné.
začínam si oveľa radikálnejšie usporiadavať priority a ľudia sú úplne hore a ako som kedysi najradšej trávila čas sama, teraz prahnem po spoločnosti.
keď si spravím vodičák a budem mať k dispozícií auto, pôjdem sa aspoň raz za čas len tak previezť po diaľnici s hlasnou hudbou a dobrou spoločnosťou na sedadle spolujazdca (alebo naopak).
fotím všetko a všade, názory, že instagram a snapchat sú úplná blbosť nezdieľam, pretože pre mňa je to jedna z ciest zachovávania spomienok, nemám možnosť dať si všetky fotky vyvolať, ale obrovská nástenka s fotkami mi raz bude visieť na stene.
dozvedela som sa, že kvôli mojim redším kostiam by som mala úplne obmedziť korčule a lyže, čo sú moje najobľúbenejšie letné a zimné športy okrem turistiky - aspoň že tú mám odporučenú.
začala som tráviť oveľa viac času v kuchyni a pripravovať si jedlá nielen pre seba, ale aj pre moju rodinu, sama. včera som prvýkrát skúšala čínske ryžové rezance s tofu a zeleninou a na prvý pokus to bolo viac než dobré. ešte sa musím naučiť jesť čínskymi paličkami, lebo ázijská kuchyňa je the one.

caerulea.

20. march 2016 at 21:54 | jay
moje vnútro skrúca akási zvláštna ťažoba, ešte som čosi také nikdy necítila.
v piatok sme si v štvorke pozostávajúcej zo mňa, hrdličiek a fotografky spravili menší výlet. len tak, why not.
ono to je na začiatku vždy také zvláštne.. nepoznám sa s ním dlho a ani jeden z nás nie je nejak veľmi zhovorčivý. nemala by nás troch nechávať samých, je ako nejaké lepidlo, ktoré to všetko drží pokope.
slnko svietilo tak ostro ako naposledy niekedy v septembri. najprv to bolo viac než príjemné, no po hodine sedenia na lavičke uprostred námestia sa to čaro vytratilo a cesta preplneným piatkovým vlakom (vybrali sme si skvelý deň) ničomu nepomohla.
až žilina ma dostala do lepšej nálady. to mesto má čosi do seba. dve hodiny sú málo na to, aby sa tam dalo stihnúť všetko.
random týpek vo vlaku si s nami zahral karty.
tohtotýždenné voľno mi padne viac ako dobre, ale škoda, že ďalšieho sa tak skoro nedočkáme.
bude leto a imaginárne lúče ma hrejú pri srdci.
naučila som sa knockin´ on heaven´s door.
konečne znovu čítam a nie je to len povinná literatúra.
zuška mi budúci rok bude chýbať a mrzí ma, že som si doteraz nekúpila také tie umelecké dosky na výkresy.
veľa spím a nie je to dobré pre nič okrem môjho organizmu.
začalo ma baviť učiť sa latinské biologické názvy. rhodophyta, annelida, porifera, corallium rubrum.
celkovo mi latinčina pripadá strašne moc fajn a dúfam, že mi zostane miesto na seminár.
konečne som vyskúšala sushi a nemôžem si vynachváliť. rovnako aj obchodík čisto len s talianskymi potravinami.
mám úplne šialeného psa.
potrebovala by som jednu filozofovaciu noc. ďakujem.

where is my mind?

7. march 2016 at 21:18 | jay
jeden deň mám v hlave bordel. jedna myšlienka miešajúca sa s ďalšou, chaos, neporiadok.
a potom ho zrazu vystrieda prázdnota. nič, ticho, dychtiace hlasy utíchli a neviem, netuším, čo mám robiť.
najhoršie je, že sa akosi nemám na čo tešiť. je to odo mňa povrchné, pretože predsa existuje tak veľa dôvodov.. lenže moja hlava z ničoho nič odmieta ten fakt. niekoľkokrát za deň zopakujem, ako sa teším na jar a teplo a veľa slnka, lenže moje slová strácajú svoju váhu a ja sa neteším tak.. ozajstne. ako keby zo mňa ktosi vysal všetku farbu, entuziazmus, nadšenie, energiu, život.
je pravda, že tieto nálady sa striedajú. snáď sa ani nedá si to nevšimnúť. čo ma desí je, že čím ďalej, tým častejšie prevláda tá ničota, kedy neviem povedať, či som šťastná alebo smutná, či milujem alebo nenávidím.
nejak som nestihla zaregistrovať, kedy sa toto so mnou stihlo stať. pretože naozaj, ja som takáto nebývala.
veľa premýšľam a je to zlé. pretože keď niečoho robíte priveľa, nakoniec to nemá dobrý výsledok. kombinujúc nadmerné premýšľanie + prázdnota + fading out.. čo z toho tak môže byť?
znovu zniem ako ďalší zo zástupu nariekajúcich tínedžerov, medzi ktorých som nikdy nechcela patriť. očividne je pravda, že si tým prejde (takmer) každý - a to je moja jediná útecha.

it is what it is.

5. march 2016 at 0:54 | jay
štvú ma ľudia, ktorí nevedia vyjadriť svoj názor.
viete, keď sa raz s niekým na niečom dôležitom dohodnete, mali by ste následne robiť všetko preto, aby to vyšlo.
potom to skončí tak, že trávim celú noc sledovaním mojej najlepšej kamarátky, ktorá pred mojimi očami (pravdepodobne) začína chodiť s chlapcom, ktorého chcela už x rokov. a on ju ešte dlhšie, ale to je detail.
och takže sedíme na gauči, pozeráme marťana, oni sú až príliš prítulní a potom som tam ja - scéna ako z komédie. prajem im to, ale prosím vás.
vypila som tak tri poldecáky vodky, ktorá mi vôbec, ale že vôbec nechutila a skončilo to objímaním všetkého možného naokolo (vďakabohu záchodovej misy nie), zvláštnou komunikáciou s ľuďmi, s ktorými by som inak nekomunikovala a ešte zvláštnejšími myšlienkovými pochodmi. aha a nafarbila som si pár prameňov vlasov šampónom na červeno. ešteže som bola zavretá v jednej izbe a svedkom bola jedna osoba. no možno dve.
nepijem. to len výnimočne. a vôbec toho neznesiem veľa.
prečo sa skoro každé stretnutie s kubom a sis skončí mojím útekom, pretože je toho na mňa moc?
nechcela som pred nimi hrať na gitaru.
ale on nám zahral.
gitaristi sú úplne najviac fajn.
aj chodenie večer po tme s baterkou na skalu, odkiaľ sledujeme celú vysvietenú dedinu?? mesto?? obec je fajn.
domáca pizza je tiež fajn.
aj tri horory a jeden sci-fi za jednu noc sú fajn.
aj sedieť na okne a vykláňať sa a nechať sa ovievať chladným vzduchom, lebo vaša pokožka horí je fajn. no a čo, že možno budem chorá.
aj tak je mi tu viac ako dobre.

it's okay.

13. february 2016 at 22:25 | jay
príjemne sa mi krúti hlava a písmená tak trochu tancujú pred očami. mám takú veľkú chuť zobrať sa a ísť na tú dedinskú zábavu, tancovať s neznámymi ľuďmi na starú hudbu, vyskákať sa a byť v pohode. škoda, že to reálne nerobím. namiesto toho ležím po tme v posteli, všetci naokolo spia a ja čakám na zázrak, ktorý neprichádza. hodilo by sa mi odpútať od všetkých týchto vecí, ktoré k ničomu nevedú. od ľudí, ktorí mi za to nestoja. kde je tá moja hrdosť? pred istými osobnosťami sa úplne sckvrkne, zatlačí do úzadia, niekedy až zmizne. práve toto bol posledný prípad, no nakoniec mi je to už jedno. viacmenej. pochybujem, že niekedy bude úplne. možno som aj trochu rada, že je to s tým človekom takto. keby to bolo inak, keby sme si boli bližší, bolo by to komplikované, až príliš, nechcite vedieť prečo. proste na to nie som. prídu iní ľudia, verím tomu. už znova mi zostala len a len nádej. nevadí, pomaly sa na takéto veci začínam spoliehať. kedysi by som po dnešnom večeri bola úplne vykoľajená a teraz je to ok. mohla by som sa začať správať na svoj vek. nie tak, ako si ľudia predstavia 16-ročného teenagera. vyspelejšie. nechápem, ako som isté veci mohla ešte nedávno tak veľmi riešiť. inokedy zmeny nemám príliš v láske, no táto mi prospela. celé to je akosi spečatené a prinieslo mi to kľud. možno som si to takto nikdy nepriala, ale je to fajn a som v pohode, to sa počíta.
musím jednoducho nájsť iných ľudí.

not anymore.

30. january 2016 at 22:01 | jay
načo mám potrebu zapĺňať prázdne miesta?
prečo sa mám cítiť sama, keď mám okolo seba síce iba pár ľudí, no takých, o ktorých viem, že sú to oni - tí, čo ostanú?
prečo sa mám trápiť nad vecami, ktoré mi môžu byť teraz akurát tak ukradnuté?
som dosť pozitívne rozmýšľajúci človek a nemám chuť ním prestať byť.
síce to tu tak často nevyzerá, ale áno. možno sa snažím presvedčiť samú seba o tom, že istých ľudí nepotrebujem, neviem. najhoršie je, že každý, komu som sa s tým zverila, tvrdí niečo iné. a nakoniec si vezmem k srdcu radu len jednu.
netreba mi zapĺňať prázdne miesta.
nemusím sa cítiť sama.
nebudem nikoho držať.
som si vedomá, že budem mať chvíľky, keď budem opäť o všetkom pochybovať. ale potom si to zopakujem zas a znova.
 
 

Advertisement