February 2017

ripped at every edge, but still a masterpiece.

27. february 2017 at 15:13
v piatok sme mali ples. pretancovala som celú noc, dokonca zadarmo, pretože som tam bola viac menej ako výpomoc a nie hosť, ale to od polnoci už nikto vôbec neriešil. vlastne ani dovtedy nie. bola som šťastná. cítila som sa pekne. bavila som sa s ľuďmi, s ktorými som dovtedy neprehovorila ani slovo. no aj tak na mňa doľahli isté veci.. napríklad, že tam so mnou nebola moja najlepšia kamarátka, keďže to bol školský ples.

alebo že pred niekoľkými mesiacmi sa presne na tom mieste zabával on. je vtipné - alebo skôr smutné -, že aj po polroku som v podstate stále na rovnakom mieste, čo sa jeho týka. možno.. možno mi bráni v tom "oslobodení" sa práve to, že stále by som ho zobrala v priebehu úderu srdca späť, ak by sa chcel vrátiť. ale to asi potrvá, kým ma to prejde. pošlem mu list. napíšem všetko. vlastne je už hotový, lenže ešte ho chcem preformulovať, pretože keď som ho písala, nebola som v najlepšom (psychickom) stave. kto by to bol povedal.. že niekomu niekedy vyznám lásku prostredníctvom listu. jemu. zaslúži si vedieť, ako to bolo v skutočnosti. nejde mi o nič viac, nechcem znovu začínať niečo riešiť, len chcem, aby si bol vedomý všetkého, ako som to vnímala, ako dlho to trvalo.. všetko. budem úprimná. to je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som sa pri ňom naučila. nehanbiť sa tak veľmi odhaliť správnym ľuďom svoje pocity. možno to niekomu príde celkovo ako blbý nápad, ale ja si za tým stojím a rozmýšľam nad tým už vážne dlho.

moja najlepšia kamarátka má odvždy sen mať kapelu, minulý týždeň sme sa pozbierali a stiahli nejakých ľudí s nami, rovno na skúšku. nebolo to zlé, ale stále nie ono, keďže sa každý s každým poriadne nepozná.. ale raz by to mohlo vyjsť. keď som ich tam videla hrať, vrátil sa mi akýsi elán a spolu s ním aj gitara do ruky, ktorú som naposledy držala minulý rok. uvidíme, koľko mi to vydrží, pretože samoukovi idú predsa len vždy veci ťažšie. zatiaľ by mi možno veľmi pomohli tipy na jednoduché pesničky, aby som sa do toho nejak vrátila?

v škole si vyberáme semináre. ešte nie záväzne, ale prvé kolo máme za sebou. ja som to mala viac menej jasné - idem do biológie, chémie a fyziky. hádajte, akým smerom by som sa chcela uberať. uvidím, ako mi to bude vychádzať, hlavne psychicky. ale to zistím až za niekoľko rokov, ak sa na tú výšku teda dostanem.

štve ma, ako málo píšem na blog. niežeby som málo písala celkovo, ale blog v poslednej dobe nahradil trochu klasický denník. písala som stále o rovnakých veciach, preto som to nechcela dávať sem, už mi to príde otravné a stále o tom istom. papier sa nesťažuje. s týmto nechcem skončiť, vlastne ostatné blogy čítam stále, ale neobjavujem sa tu tak často. čo už. je to koniec koncov stále na mne.