August 2016

i meant all the things i said.

30. august 2016 at 11:28
asi najkrajší víkend posledných dvoch mesiacov, a to som tam nemala byť. och ako veľmi by som to teraz ľutovala.
kedysi boli neskutočne kúl také tie kolieska na topánky, na ktorých ste sa vozili. niekto ich vytiahol a snažili sa ma to naučiť. beznádejné. skončilo to rovnako ako so skateboardom. rýchlo.
ležala som na hojdačke a pozerala sa na bezoblačné nebo plné hviezd. ako veľmi milujem noc. natlačili sme sa do stanu, prikrytí kopou vrstiev a aj tak mi bola trochu zima. stálo to za to. nerozprávali sme stále, ale tie chvíle ticha mi neprekážali. mám rada pohodlné ticho. od tretej v noci do svitania sme pozerali 50 shades of grey a až potom sme to vzdali a padli do teplej postele, v ktorej sme strávili celé doobedie. ležali sme tam, pozerali do stropu, driemali, občas niekto niečo povedal, púšťali sme hudbu a skúšali napodobňovať zvuky každého zvieraťa, ktoré nás napadlo.
varenie podľa buzfeedu nie vždy vyjde, ale nikomu to nevadilo. podvečer som ich opustila, nechala im priestor na súkromie.
nasadla som do auta k brčkavému a s trochu krútiacim sa svetom sa nechala odviezť, kde chcel. zašli sme na letisko a chcel, aby som šoférovala. prvýkrát v živote. nie práve triezva. nešla som. nechcela som. mohla som. nevadí.
má tak ľadové ruky, ale nemyslím, že ma striaslo kvôli tomu.
veľa som rozprávala a nevadilo mu to. keď som s ním, tak nejak vytriezvem a ostane mi len tá uvoľnenosť, nerobím žiadne divné veci. možno len trochu viac túžim po jeho objatiach a dokážem to dať najavo. a potom ich získam a nemôžem byť šťastnejšia.
tak tmavé oči, že som nedokázala rozoznať, kde má zrenice a kde dúhovku. v pomaly prichádzajúcom súmraku až čierne.
dostala som od neho sľub, že do konca leta sa ešte stretneme. chcem ho vidieť už teraz a to prešli len dva dni. po dvoch rokoch nevídania sa..
vysadil ma pred jej domom, bolo zamknuté, musela som volať festerovi, lebo ona by mi neotvorila len tak rýchlo. prvá veta, ktorú som mu povedala, bola jemnejšou ódou na jeho bratranca, brčkavého. v ten večer to nebola jediná vec, ktorú som mu prezradila.
ležala som na balkóne bez zábradlia a znovu boli mojou spoločnosťou len hviezdy. neuvažovala som jasne, ale bola som šťastná.
sme k sebe úprimnejší. vieme o sebe viac.
včera sa začal posledný rok mojej neplnoletosti. napísala mi to najkrajšie prianie. odpustila mu. vezmem si k srdcu jej radu, že mám ísť do toho.
život je príliš krátky, aby som nerobila to, po čom túžim.

hyped.

22. august 2016 at 20:21
unavuje ma augustový stereotyp. zobudiť sa najesť sa prežiť ísť spať. každý deň dokola. neužívam si to tak, ako by som mala. bojím sa, že budem mať 80 rokov, ležať na posteli a myslieť na tieto prázdne dni. nevyužité. dni, kedy som mohla robiť veci, ktoré milujem s ľuďmi, ktorých milujem a namiesto toho som proste plytvala svojim časom.

som si vedomá toho, že som jediná, ktorá to môže zmeniť, ale aj tak to nespravím. vždy mi v tom niečo bráni. možno to znie ako výhovorka, ale je to tak. pozerám fotky z tohtoročného grejpu, počúvam festivalové príbehy a sľubujem sama sebe, že raz sa toho zúčastním osobne.

vypíšem si na papier miesta, ktoré chcem vidieť; mestá, v ktorých sa chcem prechádzať; svet, ktorý chcem zažiť; činnosti, ktoré chcem vykonať. životný to-do list. nečakám, že raz odškrtnem poslednú položku, to nie. stačí, že budem mať plán. nebudem chodiť na rovnaké miesta stále dokola, nebudem prechádzať rovnakými ulicami a navštevovať rovnaké podniky. chcem toho zažiť a vidieť čo najviac. možno sa to raz objaví aj tu, každopádne, ten článok by bol asi nekonečný.
aspoň viem, čím si vyplním upršané prázdninové dni, ako je tento.


you should've seen by the look in my eyes that there was something missing.

16. august 2016 at 20:46
asi ho mám rada. alebo ja neviem počujem ho na tsku - máme skupinový hovor - a pozerám sa na našu fotku a zrazu sa usmievam a potom si spomeniem, že som ho oslovila menom brčkavého a netuším, čo si o tom mám myslieť. spomienky na jeho pery na mojom krku a ruky všade kam dočiahli a kurva prečo som taká sentimentálna?!
ruky
smeje sa tam
objíma ma
ležím na ňom

"nezaspi mi tu"

nie best nebude mať pravdu
nespadnem do toho bolo by to zlé
je tu brčkavý
b r č k a v ý
donúti ma usmievať sa slovami, čo už spraví činmi
nie teraz nepresviedčam samú seba
a blonďák...........
okej mohla by som prestať myslieť a nepozerať sa na to a nepočúvať ho alebo ja neviem kurnik messmessmessmessmess
pekne voňal
chrapľavý hlas
teplo
čo so mnou dokáže spraviť pár dotykov
moje dych sa prehĺbil
vedel, čo robí
moja hlava nie
a doteraz nevie

[[ toto som napísala pred dvoma dňami, keď moje uvažovanie asi nebolo moc clear. som proste taká, zamáva so mnou každá emočne vypätá situácia, až tak, ako by som nechcela a neuvažujem tak, ako to skutočne cítim. tým chcem povedať, že som si to už v hlave ako-tak usporiadala ]]


locked inside your heart-shaped box.

11. august 2016 at 21:54
mám chuť písať. ešte neviem o čom, ale to nutkanie tam je. možno z tohto vznikne úplný odpad, neriešim.

uvedomila som si, že by som nemala nič ľutovať, pokiaľ som sa cítila v danom momente dobre a nezranila seba, ani nikoho iného. dve z troch podmienok ohľadom noci s blonďákom sú splnené. netuším však, či som nezranila jeho. musím si byť istá a to docielim len rozhovorom s ním. raz sa s ním o tom porozprávam, sľubujem to samej sebe. stačí vystihnúť správny čas a neviem, kedy príde, ale to je jedno.

som doma sama s maminou a tak, ako sa rozprávame v posledné dni, som sa s ňou nerozprávala dávno. je to úplne iné, ako keď je plný dom ľudí, čo je na jednej strašne vážne fajn, ale na druhej nie, veď tak by to predsa malo byť stále.

trochu ma desí krátiace sa leto, ale keď sa obzriem za seba, stalo sa toho tak veľa. minimálne moja psychická stránka je plná nových emócií. v hlavných úlohách brčkavý, blonďák, moja best, fester. táto toľkokrát spomínaná štvorka dostala moju hlavu (ale aj srdce) na úplne inú úroveň. žeby som konečne našla svojich ľudí, ktorých hľadá každý z nás?

hnevá ma, ako málo som tvorila. hudbu na gitare, maľby a kresby na papieri. ako som málo čítala. na toto mám však ešte čas najbližšie tri týždne. naopak seriálov a filmov som zhliadla viac než dosť, aspoň s niečím môžem byť spokojná. nepovažujem to za stratu času, ako niektorí, však aj to je istá forma umenia. a umenie u mňa bude mať vždy priestor.

how did I get there?

10. august 2016 at 11:33
cítim sa zmätene. posledné dva dni vo mne zanechali príliš veľa neporiadku, s ktorým sa mi vysporiadava akosi ťažko. príliš ťažko na to, že to racionálne vo mne si je isté, ale pocity tvrdia čosi iné.
po poriadku...
v pondelok ku mne prišli najprv fester s mojou najlepšou kamarátkou. postavili sme stan a šli sme dnu, keďže vonku bolo neznesiteľne teplo. v dome sme spievali, počúvali hudbu, rozprávali sa a oni popri tom ako gejmeri stíhali aj hrať. ja som len nervózne čakala brčkavého, ktorý nám mal doniesť fľašu (za a) načo maloletí majú nepohodlne riskovať, že im alkohol nepredajú a za b) chcela som ho vidieť, najlepšie presne v ten deň). prišiel. opierali sme sa o otvorený kufor jeho auta, pretože všade inde neskutočne pálilo slnko a mám pocit, že nechcel, aby nás z okna videla moja najlepšia kamarátka. rozprávali sme sa, až dokým ku mne nedorazil blonďák, potom už brčkavý odišiel.
myslím, že ma jeden človek veľmi nakazil prehrabávaním chlapčenských vlasov (ak si to budeš čítať, ďakujem), škoda, že brčkavý ich momentálne brčkavé nemá, ale prekvapivo mi to až tak nevadí.

ako odišiel, začala sa naša malá súkromná párty. grilovali sme, smiali sme sa, počúvali hudbu, prehrala som v kartách.... všetko bolo fajn, do večera, kým sme neotvorili fľašu.
znova som sa utvrdila v tom, ako málo mi stačí na to, aby som stratila normálny úsudok, nevypila som viac než ostatní, ale opila som sa asi najviac v mojom živote. ani by som nevedela, koľko som toho vlastne vypila, keby mi to najmenej opití účastníci nášho zájazdu (tj best a fester) na druhý deň nepovedali.
nehrajte človeče napi sa, nikdy neviete, koľko toho do seba budete musieť naliať a ako skončíte.
okolo polnoci, keď sme dopili, sme sa šli prejsť a vtedy to začalo. ako väčšina dievčat, aj ja som prítulnejšia pod vplyvom alkoholu, až na to, že som si myslela, že to viem kontrolovať.
neviem.
vonku som sa zavesila na chalana, ktorého som osobne poznala asi štyri hodiny, pričom som k nemu necítila nič.
a neodvesila som sa najbližšie tri hodiny.
keď sme sa vrátili ku mne, všetci štyria sme ležali na jednej posteli a pozerali film. alebo skôr ako kto ho pozeral. ja si nepamätám z toho filmu nič (a ako som zistila na druhý deň, nepamätám si o niečo viac vecí, ako len film). zato si až veľmi dobre pamätám blonďákove ruky na mne a fakt, že som sa prvýkrát v živote tak.. viac bozkávala v netriezvom stave.
je mi zo seba zle.
čerešnička na torte: napriek tomu, že som nerozmýšľala, aspoň trikrát som si pri tom spomenula na brčkavého. a netuším, či to je len nezmyselný výplod môjho mozgu, alebo som blonďáka vážne raz oslovila menom brčkavého.
naozaj som nevedela, čo robím.
a viem, neospravedlňuje ma to.
ako veľmi rada som, že tam boli fester a best, aspoň medzi nami dvoma nedošlo k ničomu vážnejšiemu, čo by som ľutovala ešte oveľa viac.
zaspala som, našťastie sama, na svojej posteli.
netuším, či som bola až taká zúfalá alebo čo.
na druhý deň sme sa jeden druhého nedotkli ani raz. chcela som ho aspoň poriadne vyobjímať, keď odchádzal, ale nestihla som, bus prišiel príliš rýchlo.
ešte horšie mi bolo, keď sa po jeho odchode fester vyjadril, že blonďák je na friendzone zvyknutý z iných chát.
raz sa s ním, s blonďákom, o tej noci porozprávam. nemôžeme sa k tomu ani jeden proste nevyjadriť. nechcem to riešiť teraz cez facebook a zas tak skoro sa asi nestretneme. aspoň nám obom všetko odleží v hlave. to, čo si pamätáme - a netuším čo všetko on (keďže bol ešte viac opitý ako ja).
som hlúpa a alkohol nechcem tak skoro vidieť, keď som na vlastnej koži prvýkrát naplno zažila všetko jeho (negatívne) účinky na môj mozog.
asi viem, čo si o mne teraz budete myslieť.
ale toto sa mi naozaj stalo prvýkrát.
musím naučiť kontrolovať samú seba.
sakra.
štve ma to.
a som zmätená, pretože nejak na to všetko neviem prestať myslieť, ani na to, že mi to vlastne nebolo nepríjemné.
ach bože.

sometimes you've got to bleed to know, that you're alive.

7. august 2016 at 17:08
je to v poriadku.
my sme v poriadku.
málokedy som bola taká šťastná, ako keď sa mi po pár dňoch ozvala. sama od seba. nevyjadrovala sa k tomu, čo sa stalo.
proste zrazu sme boli v pohode. nevyčítam jej, že to vyriešila takto, bez vysvetlenia. tuším, ako to je a nepotrebujem, aby mi to hovorila.
neuveriteľne mi odľahlo. vlastne nám všetkým. festerovi, jej, brčkavému.
mala ísť s festerom do žiliny na otvorenie budatínu, no namiesto neho šla so mnou. najprv to bolo zvláštne, ale potom to ani nevyzeralo tak, že sa všetky tie zlé veci reálne odohrali. k brčkavému sme sa vtedy vôbec nevracali, dostatočne dala najavo, že zatiaľ o ňom nechce nič počuť. ale život si z nás raz za čas robí srandu a my sme tam akurát vtedy stretli brčkavého rodičov aj sestru - a mamina mojej najlepšej kamarátky sa s nimi aj rozprávala. sama by som spoznala možno len jeho sestru, podľa fotiek; oni tiež netušili kto som. bolo vtipné, ako sme sa o ňom vtedy vôbec nechceli baviť a takto sme boli donútené.
tento týždeň som bola u nej, len sme sa rozprávali a doháňali celý ten čas, čo sme sa spolu nerozprávali. na konci ma prekvapila najviac ako mohla.

"okej a teraz mi porozprávaj o brčkavom. všetko. počúvam."

takéto čosi som od nej nepočula asi mesiac.. sama od seba sa naňho nepýtala ani raz. a potom, po všetkom, chcela vedieť všetky detaily.
nikdy sa mi lepšie nevykecalo ako v tej chvíli.

"on to s tebou myslí vážne."

nebola prvá, kto to tvrdil. asi tomu budem musieť uveriť.

dnes som sama doma a nemám chuť na nič. len ležať v posteli, písať, počúvať alternatívnu hudbu (konkrétne twenty one pilots) a pozerať reign, keďže s game of thrones čakám na ďalšiu sériu. občas sa cítim zle, že takto plytvám letnými dňami. inokedy počas roka mi to neprekáža tak veľmi, ako teraz.
upokojujem sa jedine tým, že mám na najbližšie dni aké také plány:
zajtra ku mne príde fester, best a festerov spolužiak, dajme tomu blonďák. sťahujem rádiovky, filmy, upratujem celý dom tak, ako dávno nie.
tesne predtým, ako dorazia, ma príde pozrieť aj brčkavý.
videla som ho minulý týždeň a pripadá mi to strašne dávno.
teším sa na to.
vlastne sa neviem dočkať.

fallingforyou.

1. august 2016 at 19:51
nikdy ma žiadny neobjímal tak, ako to robil on. nedržal ma len tak, mal ruky položené takmer na mojich bokoch. jednou ma hladil, opatrne, akoby sa bál, že sa mu rozpadnem v rukách, čo aj hrozilo. cítila som, ako sa zhlboka nadýchol a znovu zamrmlal, ako krásne voniam. stála som na špičkách, no aj tak sa ku mne musel zohnúť. naše telá delil kúsok, neostal medzi nami skoro žiadny priestor. stáli sme tam, vo svetle lámp, on opretý o auto.

feeling of your arms...... i don't wanna be your friend, i wanna kiss your neck.

keď sme sa pustili, neodstúpila som od neho okamžite. zostala som stáť na mieste, kúsok od neho a hľadela mu do tváre. s neprítomným pohľadom v očiach sa pozeral niekde za mňa. "chcem ťa pobozkať" bola jediná myšlienka v mojej hlave. zrazu sklopil zrak aj on ku mne a ja som nevydržala, odstúpila som dozadu.
netuším, ako to cítil on, ale pre mňa bol ten moment nenahraditeľný.
lúčili sme sa na trikrát, zas a znova sme sa zakecali, aj keď sme vedeli, že naňho niekto čaká.
niekoľko minút predtým sme stáli na kopci a sledovali západ slnka. hory, súmrak, on. nevedela som, na čo sa pozerať skôr.
do rúk mi dal svoje tričko so slovami, že odteraz je moje. tričko, ktoré som prvýkrát na ňom videla pred dvomi rokmi a vtedy som si povedala, že ak raz od neho bude niečo moje, bude to ono. nenapadlo ma však, že raz reálne v ňom budem spávať. v ten večer sa mi však nedalo zaspať, voňalo po ňom až tak intenzívne, mala som pocit, že sa neustále strácam v jeho ramenách.

and on this night and in this light..... i think i'm falling, i'm falling for you.