June 2016

i always thought i would end up with you, eventually.

19. june 2016 at 21:05
za posledný mesiac sa toho stalo dosť - minimálne na mňa a môj život. ako ide leto, začínajú sa rozbiehať ľudia aj akcie a niežeby som sa sťažovala. netúžim skončiť ako pár rokov predtým - sediac doma s notebookom na kolenách alebo hodinovými prechádzkami so psom na stále rovnaké miesta. na druhú stranu, potrebujem aj takéto dni, len ich nesmie byť veľa. mám svoje hranice na oboch stranách.

farbám neujdeš. asi pred troma týždňami som sa v banskobystrických uliciach prekonala a zabehla 5k. teda... nebežala som celý čas, to určite nie, podporilo ma to v názore, že by som s tréningom a budovaním kondičky mala pokračovať aj naďalej. išla som s 8 spolužiačkami a trienou - bola to viacmenej triedna akcia, až na to, že väčšina možnosť vdychovať kilá farebného prášku nevyužila. program bol síce menej záživný, ako som si myslela, že bude - mafia corner naozaj nie je moja šálka kávy - ale inak beh vyšiel viac než len dobre - máme desiatky fotiek, počasie, okolnosti na jednotku. prespávali sme v baptistickom kostole (!), bolo nám veselo a triedna si nič nevšimla, o pol druhej v noci som polhodinu volala s brčkom a s každým jedným slovom som bola vyššie a vyššie v oblakoch. tiež nebol práve triezvy a taký úprimný rozhovor s chlapcom som nezažila dávno. o štvrtej ráno som vraj kričala zo sna a hovorila triednej divné veci, no ani slovo si nepamätám.

ako som spomínala, že som lietala v oblakoch, každý raz musí spadnúť a mne sa to po dvoch - troch mesiacoch s brčkom pokazilo. trošku. mierne. tak nejak som mu vynadala za isté veci, ktoré mi vadili - napríklad jeho nechuť vyjsť zo svojej komfortnej zóny alebo neschopnosť konečne niekam úplne normálne ísť. odvtedy sa viacmenej nebavíme a aj keď to je len čosi okolo týždňa, tak či tak mi začína dosť chýbať a nepáči sa mi to ani trochu, pretože ja nemienim ustúpiť a vypisovať / vyvolávať mu a on sa akosi nie a nie rozhýbať. myslela som si, že práve on je ten, koho nebaví sedieť s mobilom na facebooku a radšej by niekde šiel, ale on nie, aspoň mi to tak pripadá. činy sa mi odvtedy, ako sme sa stretli, začali páčiť oveľa viac ako len slová. som stucknutá na mieste.

dnes som sa vrátila zo štvordňového koncoročného. boli sme v štôle - malej dedine pod tatrami. nemôžem si vynachváliť - napriek tomu, že sme nikto nemali ani glg ničoho s omamnými látkami (až na trošku piva), bolo nám veselo a veľmi fajn. vodopád skok a dážď v horách, sušenie sa v predražených podtatranských reštauráciách, nočné prechádzky, čakanie do rána na východ slnka a mrznutie hodinu na lúke, kým konečne vyliezlo, štipka urbexu po tme v bývalej psychiatrickej liečebni, moje prvé fúkanie s čísielkom 1,65 po žuvačke!!, úprimné zdieľanie alkoholových príbehov s triednou, milióny fotiek, sedenie a počúvanie hudby do noci pri ohni, precvičenie spíkovania so slovenskou írkou, krásny poprad a utrácanie vo forume, varenie pre 15 ľudí a tak ďalej. aj keď mám občas pocit, že tých ľudí už viac nechcem vidieť, takéto dni ma utvŕdzajú v tom, že to s nimi nie je až také stratené.

už som spomínala, že toto leto sa začína fakt dobre?