May 2016

it’s warmer where you are.

28. may 2016 at 15:14 | jay |  píšem
bola som s ním. včera. po dvoch rokoch aj niekoľkých mesiacoch som sa konečne stretla s chlapcom, ktorý mi v hlave narobil bordel nejeden raz. a dopadlo to oveľa lepšie, než som čakala. dohodli sme sa štvrtýkrát za posledný mesiac a vyšlo to.
bola som u sis aj s jej frajerom a jeho bratrancom zároveň (ok odteraz je to fester), bolo nám fajn. s brčkom / vodnopólistom / mala by som vymyslieť niečo nové, pretože má krátke vlasy a nemá brčky a pólo nehrá už skoro dva roky; som bola dohodnutá, že ma príde odviezť večer domov. keď na aute zastal pred jej domom, nerozklepala som sa len preto, že som nebola úplne triezva (áno, spravila som to, stretla som sa s ním prvýkrát pripitá). proste tam zrazu bol, videla som ho po roku, pričom sme sa "poznali" už raz tak dlhšie.
a ja som sa usmievala. nevšímala som si žiadne veci, ktoré som myslela, že budem. nezvládala som odtrhnúť pohľad od tváre.
"pekne voniaš"
"dúfam, že som ťa viezol ako princeznú"
keby mi to niekto povie inokedy, cítila by som sa trápne. trochu som si myslela, že sa bude chcieť predvádzať. že tam bude nepríjemné ticho. v oboch prípadoch som sa mýlila. šiel opatrne, neriskoval. mne neprekážala ani jedna z tých sekúnd, kedy sme úplne stíchli a počúvali bubnovanie kvapiek o sklo.
nebyť jeho, sedím polhodinu na zastávke v búrke.
zastal mi priamo pred domom a stál na tej ceste, kým som za sebou nezavrela bránu. nikdy som nemala pocit, že cesta domov trvala kratšie.
je mi úplne jedno, že v tomto článku je toľko klišé. môj život sa akosi zo dňa na deň zmenil na klišé.

it's cold when we're apart.

9. may 2016 at 20:09 | jay |  píšem
je to zvláštne, ako si na istých ľudí dokážem zvyknúť za tak krátky čas. a desivé. mám pocit, že žijem s otvorenými očami a akonáhle žmurknem, všetko sa to vytratí.
vždy som negatívne naladeným ľuďom vravievala, že nemajú myslieť na zlé, na koniec, na veci, ktoré sa môžu pokaziť, ale teraz sa odrazu radím medzi nich. čakám na to, čo všetko pokazí. lebo áno, momentálne som šťastná a môžem to tu napísať aj milionkrát, aj to napíšem, chcem to vykričať všade. za posledné dva roky si nepamätám také dlhé obdobie, kedy som bola takto šťastná. ale aj tak tu pomaly prichádza ten oblak, hmla, možno to, čoho sa desím už je tu, neviem. niekedy zniem až paranoidne a možno až schizofrenicky, keď sa vo mne ozývajú dva hlasy, jeden sa nemôže popri rozprávaní prestať usmievať a ten druhý je raz vydesený a potom zas prázdny.
chýba mi, naviazala som sa (schválne nechcem použiť slovo namotala.. nepáči sa mi, ako to znie). všetci okolo mi neustále opakovali, že sa s ním mám dohodnúť a niekam už konečne ísť. odhodlala som sa, trikrát a nevyšlo to. mal program, potom som bola ja chorá, potom zas on nestíhal. začínajú mi ho pripomínať ľudia. frajer mojej najlepšej kamarátky. spolužiak. ten sa ma naňho už niekoľkokrát pýtal, vyzvedal, čo spolu máme.
keby len vedel, ako je to v skutočnosti.
prečo sa o mne bavili, keď boli opití?
prečo sa nedokážem normálne rozprávať s ľuďmi, ktorých práve spoznám? o bežných veciach?
tak nejak ma dostalo, keď mi písal, že vie presne, ako sa cítim, keď neviem, čo povedať, zoznamovať sa s ľuďmi len tak, nereagovať rovnako spontánne ako ostatní. išiel do školy o rok a pol neskôr do školy kvôli niečomu ako social anxiety (aj keď to presne tak nenazval). bolo to to posledné, čo by som naňho povedala. netreba dlhé rozhovory na to, aby som videla to sebavedomie, ktoré z neho teraz vyžaruje. aj pri ňom sa mi potvrdilo, že ľudia naozaj nie sú takí, za akých ich považujete na prvý pohľad.

ain´t it fun

5. may 2016 at 19:13 | jay |  píšem
už odvtedy, ako sme obnovili naše konverzácie, ma prenasleduje otázka: čo bude, keď sa reálne stretneme? netuším, aká pri ňom budem, s mojou povahou. komunikovať s cudzími ľuďmi / ľuďmi, ktorých ešte dobre nepoznám, nie je pre mňa jednoduchá záležitosť. a už vôbec nie s ľuďmi ako on.
áno, musím sa priznať, istý - a dosť dlhý - čas som sa vyhýbala stretnutiu, mala som strach.
zajtra mám príležitosť tak nejak prekonať samú seba. dlží mi okrem piva aj pár odvozov.
viete, čo som si povedala? yolo. what a cliché.
škoda, že som trochu prechladnutá.
škoda, že ešte skoro nič nie je dohodnuté. a môže sa posrať toľko vecí. a možno budem znovu len ležať v posteli a robiť to, čo som robila doteraz. ale mám niečo, čo som doteraz nemala. determination.
buď to vyjde alebo nie.
wish me luck
edit 5.5.: nevyšlo to haaa i knew it proste zlé načasovanie a plány a všetko, ale aspoň som sa zoznámila s najlepším kamarátom jeho bratranca / frajera mojej najlepšej kamarátky a naša domáca orechovica všetkým celkom chutila.
o h w e l l w h a t e v e r n e v e r m i n d