March 2016

caerulea.

20. march 2016 at 21:54 | jay |  píšem
moje vnútro skrúca akási zvláštna ťažoba, ešte som čosi také nikdy necítila.
v piatok sme si v štvorke pozostávajúcej zo mňa, hrdličiek a fotografky spravili menší výlet. len tak, why not.
ono to je na začiatku vždy také zvláštne.. nepoznám sa s ním dlho a ani jeden z nás nie je nejak veľmi zhovorčivý. nemala by nás troch nechávať samých, je ako nejaké lepidlo, ktoré to všetko drží pokope.
slnko svietilo tak ostro ako naposledy niekedy v septembri. najprv to bolo viac než príjemné, no po hodine sedenia na lavičke uprostred námestia sa to čaro vytratilo a cesta preplneným piatkovým vlakom (vybrali sme si skvelý deň) ničomu nepomohla.
až žilina ma dostala do lepšej nálady. to mesto má čosi do seba. dve hodiny sú málo na to, aby sa tam dalo stihnúť všetko.
random týpek vo vlaku si s nami zahral karty.
tohtotýždenné voľno mi padne viac ako dobre, ale škoda, že ďalšieho sa tak skoro nedočkáme.
bude leto a imaginárne lúče ma hrejú pri srdci.
naučila som sa knockin´ on heaven´s door.
konečne znovu čítam a nie je to len povinná literatúra.
zuška mi budúci rok bude chýbať a mrzí ma, že som si doteraz nekúpila také tie umelecké dosky na výkresy.
veľa spím a nie je to dobré pre nič okrem môjho organizmu.
začalo ma baviť učiť sa latinské biologické názvy. rhodophyta, annelida, porifera, corallium rubrum.
celkovo mi latinčina pripadá strašne moc fajn a dúfam, že mi zostane miesto na seminár.
konečne som vyskúšala sushi a nemôžem si vynachváliť. rovnako aj obchodík čisto len s talianskymi potravinami.
mám úplne šialeného psa.
potrebovala by som jednu filozofovaciu noc. ďakujem.

where is my mind?

7. march 2016 at 21:18 | jay |  píšem
jeden deň mám v hlave bordel. jedna myšlienka miešajúca sa s ďalšou, chaos, neporiadok.
a potom ho zrazu vystrieda prázdnota. nič, ticho, dychtiace hlasy utíchli a neviem, netuším, čo mám robiť.
najhoršie je, že sa akosi nemám na čo tešiť. je to odo mňa povrchné, pretože predsa existuje tak veľa dôvodov.. lenže moja hlava z ničoho nič odmieta ten fakt. niekoľkokrát za deň zopakujem, ako sa teším na jar a teplo a veľa slnka, lenže moje slová strácajú svoju váhu a ja sa neteším tak.. ozajstne. ako keby zo mňa ktosi vysal všetku farbu, entuziazmus, nadšenie, energiu, život.
je pravda, že tieto nálady sa striedajú. snáď sa ani nedá si to nevšimnúť. čo ma desí je, že čím ďalej, tým častejšie prevláda tá ničota, kedy neviem povedať, či som šťastná alebo smutná, či milujem alebo nenávidím.
nejak som nestihla zaregistrovať, kedy sa toto so mnou stihlo stať. pretože naozaj, ja som takáto nebývala.
veľa premýšľam a je to zlé. pretože keď niečoho robíte priveľa, nakoniec to nemá dobrý výsledok. kombinujúc nadmerné premýšľanie + prázdnota + fading out.. čo z toho tak môže byť?
znovu zniem ako ďalší zo zástupu nariekajúcich tínedžerov, medzi ktorých som nikdy nechcela patriť. očividne je pravda, že si tým prejde (takmer) každý - a to je moja jediná útecha.

it is what it is.

5. march 2016 at 0:54 | jay |  píšem
štvú ma ľudia, ktorí nevedia vyjadriť svoj názor.
viete, keď sa raz s niekým na niečom dôležitom dohodnete, mali by ste následne robiť všetko preto, aby to vyšlo.
potom to skončí tak, že trávim celú noc sledovaním mojej najlepšej kamarátky, ktorá pred mojimi očami (pravdepodobne) začína chodiť s chlapcom, ktorého chcela už x rokov. a on ju ešte dlhšie, ale to je detail.
och takže sedíme na gauči, pozeráme marťana, oni sú až príliš prítulní a potom som tam ja - scéna ako z komédie. prajem im to, ale prosím vás.
vypila som tak tri poldecáky vodky, ktorá mi vôbec, ale že vôbec nechutila a skončilo to objímaním všetkého možného naokolo (vďakabohu záchodovej misy nie), zvláštnou komunikáciou s ľuďmi, s ktorými by som inak nekomunikovala a ešte zvláštnejšími myšlienkovými pochodmi. aha a nafarbila som si pár prameňov vlasov šampónom na červeno. ešteže som bola zavretá v jednej izbe a svedkom bola jedna osoba. no možno dve.
nepijem. to len výnimočne. a vôbec toho neznesiem veľa.
prečo sa skoro každé stretnutie s kubom a sis skončí mojím útekom, pretože je toho na mňa moc?
nechcela som pred nimi hrať na gitaru.
ale on nám zahral.
gitaristi sú úplne najviac fajn.
aj chodenie večer po tme s baterkou na skalu, odkiaľ sledujeme celú vysvietenú dedinu?? mesto?? obec je fajn.
domáca pizza je tiež fajn.
aj tri horory a jeden sci-fi za jednu noc sú fajn.
aj sedieť na okne a vykláňať sa a nechať sa ovievať chladným vzduchom, lebo vaša pokožka horí je fajn. no a čo, že možno budem chorá.
aj tak je mi tu viac ako dobre.