December 2015

confused.

27. december 2015 at 21:51 | jay |  píšem
slová sa vo mne hromadia a potrebujem ich dať zo seba von, ale zároveň neviem ako a či by to bolo v tomto momente správne. netuším, čo robím dobre a čo zle, nerozoznávam to.
v istej chvíli sa cítim nekonečne a ten pocit pretrváva po celú dobu, ako sa to deje. a potom si vypočujem slová človeka, na koho názore mi záleží a zrazu si nie som istá. už to nevyzerá tak farebne ako predtým. a som zmätená a neviem čo mám robiť, už ma nebaví čakať, už som to robila dosť dlho, potrebujem niečo robiť, ale zároveň netuším čo a s kým a takto to vo mne vyzerá - neviem sa rozhodnúť. a potom sa to opakuje stále dokola a som uväznená sama sebou. nechcem ani pomyslieť na to, ako často som tu písala takéto veci. posledné skoro dva roky to pretrváva a zmenila som sa kvôli komu som sa nemala zmeniť ani náhodou, pretože to za to nestálo a je to dokopy o ničom, zveličujem si to vo vlastne hlave.
možno teraz vyzerám ako človek, ktorý sa topí v negativizme, ale v skutočnosti to nie je pravda. smejem sa, je mi fajn, ale sú tu chvíle ako táto, keď je toho na mňa moc veľa naraz a
i have no idea what i am supposed to do right now.

och a štve ma, koľkokrát som tu použila to a tu, ale nechcem to pomenovať.
iba ak....... nočné konverzácie ma zabíjajú.
prečo veci v mojej hlave nemôžu byť proste clear?

that's the spirit

20. december 2015 at 22:20 | jay |  počúvam
hudba mi okrem zvyčajného upokojenia a relaxu robí v poslednej dobe aj radosť. napriek tomu, že už takmer dva roky sa poznám so svojimi spolužiakmi, až teraz bližšie zisťujeme kto má čo rád a mňa vždy poteší, keď sa objaví ktosi, kto má rád tú alebo hentú kapelu alebo pesničku.
gitary sú lásky a až po tomto víkende môžem vyhlásiť, že viem, aká je to ozajstná bolesť prstov. ale za tých päť akordov, ktoré som sa ako-tak naučila mi to stojí. najbližšie tri týždne mám jednu vďaka môjmu učiteľovi umenia a kultúry plne k dispozícií - úplná eufória. konečne si pomaly plním jeden z bodov z môjho zoznamu prianí, ktoré by som rada zrealizovala do augusta budúceho roku.
určite nie som jediná, keď najprv vyhlásim, že sa mi nejaký konkrétny album páči menej ako ostatné, ale zrazu zisťujem, že predsa len má čosi do seba. presne toto sa mi stalo s that's the spirit od bring me the horizon. väčšina pesničiek má vážne kvalitné texty a vôbec tam nie je veľa screamu, takže je to počúvateľné aj pre tých, ktorí sa tomuto žánru inokedy vyhýbajú. napriek radikálnej zmene, ktorá u nich prebehla, som si s postupom času obľúbila niekoľko z nich.






all we do is think about the feelings that we hide.

13. december 2015 at 21:17 | jay |  píšem
milujem letné nočné mestá. prechádzať sa tmavými ulicami, iba matne osvetlenými. milujem sledovať zmenu počas zimy, keď sa postaví vianočná výzdoba. zrazu je všetko farebnejšie. milujem vianočnú výzdobu v mojom meste. síce mi niekoľko kolied a iných vianočných skladieb lezie na nervy, wham sa asi nikdy nenabažím. k tej pesničke sa mi viažu spomienky na detstvo. fajn, stále nie som až taká stará, ale prvostupniarske časy na základnej škole mi pripadajú tak strašne dávne. vtedy sme last christmas spievali ako trieda na vianočnej akadémií a bolo to také detské.. ani som nechápala, o čom sa tam reálne spieva. napriek tomu tú skladbu stále vnímam len pozitívne.
dlho som si na vianoce nepriala nič konkrétne, skoro vždy to boli maličkosti, ktoré ma aj tak spravili šťastnou. ale tento rok je to iné. presne viem, čo by ma urobilo stokrát šťastnejšou.
gitara. obyčajná akustická gitara. westernovka. nikdy som na žiadnej nehrala. držať v ruke som nejaké držala, prákrát som si aj čosi zabrnkala, ale vážne hrať ma nikdy nejak reálne nelákalo. až teraz. ja viem, je to neskoro - mám 16 a žiadne základy. iba si opakujem: lepšie neskoro ako nikdy. jediný problém sú moje prsty a ruky celkovo - som malá, mám krátke ruky aj prsty, uvidím, čo sa s tým bude dať robiť. tento týždeň plánujem vyspovedať všetkých známych, ktorí vedia poriadne hrať, snáď mi nejako poradia. ak má skúsenosti aj niekto z vás, feel free to talk.
konečne som sa dostala ku knižke my děti ze stanice zoo a zatiaľ naplňuje moje očakávania. opísať ju jedným slovom? desivá. keď ju dočítam, pravdepodobne sa tu k nej objaví nejaká recenzia knižná ohováračka. moje bookworm-self jasá, pretože na prázdniny mám kopu ďalších, ktoré jednoducho musím prečítať.
oh a nesmiem zabudnúť:
začala som pozerať misfits a moje po-brčkách-prahnúce ja plesá.
robím hlúposti. vypisujeme nesprávnym ľuďom. chceme od nich fotky.
pozerám sa na správnych ľudí, ale neprihovorím sa. ani nezoznámim.
toľko k mojej logike.

so close but so far.

3. december 2015 at 21:39 | jay |  píšem
pozerám sa na brčky a rozmýšľam o april second two thousand and fifteen.
čokoláda. horká. presne taká, akú mám najradšej. farba tvojich očí. nezbavím sa spomienky na tvoj pohľad. spod kapucne. spod brčiek. otočila som sa presne v tom momente. a akonáhle sa nám stretli pohľady, bola som nahratá.
lebo to by mi stačilo. pozerať sa na teba.
letmý dotyk, keď som okolo teba prešla. závan. vtedy som sa na teba nepozrela.
neodvážila som sa. bála som sa, že sa zapotácam. a to som v sebe nemala ani kvapku alka. narozdiel od teba, ako som sa neskôr dozvedela. ani som si nevšimla. stačili mi tie oči. nikdy predtým ani potom som nevidela taký elektrizujúci pohľad.
nikdy.
nikdy. a presne tam je problém.
horká čokoláda.
nikdy.
kučery.