c

21. march 2017 at 22:19
je to otravné.
pocit, že niečo je zle.
pocit, že niekto chýba.
pocit, že niečo má byť inak.
keď raz máte niekoho, neviete si odvyknúť.
človek človeku je drogou.
bývam rada sama. nenávidím byť osamelá.
pachuť spomienok.
horkosť ničí tie najkrajšie. prežiera do úplného vnútra.
momenty, vďaka ktorým ste kedysi žiarili, donesú raz do vašej mysle tmu. nie tú peknú letnú noc, ale temnotu, chlad, bolesť.
celé vaše ja, celá vaša bytosť kričí narieka túži prosí o niečo, čo nemôže mať.
a to vás ničí.
drví na prach.
aká som bola predtým?
 

can we make it?

14. march 2017 at 21:19
v poslednej dobe sa dejú zvláštne veci. lepšie povedané, last week bol zaujímavý. je.

list som odoslala. list dorazil. reakcia? odstránenie z väčšiny sociálnych sietí, na ktorých sme sa mali (a že ich bolo dosť, skoro všetky, na ktoré si spomeniete). vyrozumela som z toho jedno: mám prestať existovať. v jeho očiach. inde ako prostredníctvom internetu sme sa nemali na očiach, toto to zaklincovalo a nič o mne nepočuje. ani ja o ňom. iná odozva neprišla, už sa ani nenádejam, že príde. cítim sa.. neviem. nemali sme budúcnosť, už dávno nie. po polroku nebavenia sa dostal vysvetlenie, prijal ho ako prijal a ja som možno konečne našla ten kľud, ktorý som potrebovala. som o krôčik (alebo skôr krok) ďalej k preneseniu sa cez moje prvé zlomené srdiečko a teenage love story.

a napriek tomu, že s brčkavým to skončilo nadobro, akosi som dnes aj tak niekoho z jeho triedy upokojovala kvôli maturite. nikdy by som nepovedala, že budem morálnou podporou niekomu inému zo 4.x ako brčkavému. nikoho iého som donedávna odtiaľ nepoznala, nebola som s nikým okrem neho z jeho spolužiakov v kontakte. predsa len z rozprávania od brčkavého mi boli nejaké tie mená a tváre známe, ale inak nič. well... say hi to cristallo. áno, začala som sa baviť s jedným zo spolužiakov brčkavého. áno, je jedným z tých, ktorí mi boli známi. áno, sú dokonca kamaráti. od škôlky. nie, nebolo to naschvál, že sa potrebujem dostať do niekoho blízkosti. nie, nebol za tým hlbší úmysel. začali sme si písať úplnou náhodou, instagram som na spoznanie nových ľudí nevyužila po prvýkrát. píšeme si už hmm dnes sú to dva týždne. nie každý deň, nie nonstop, ale dosť na to, aby sme zistili, že si rozumieme. mám s ním spoločné sakra veľa (príjemná zmena oproti brčkavému). hudobný vkus, plány do budúcnosti, vysnívaná krajina, mestá, povaha, názory na karmu a osud.. je toho dosť. mali sme sa stretnúť už v piatok, nevyšlo to, ochorela som (náhoda? neexistuje). mám akýsi strach. vždy som mala. z prvých stretnutí, zo spoznávania sa. je mi jasné, že prvý raz to bude asi trápne, pretože obidvaja nie sme enormne výreční, ale verím tomu, že to potom nejak pôjde. trošku by ma sklamalo, keby nešlo. čo ma hnevá je, že sa nedokážem ubrániť porovnávaniu brčkavého a cristalla. s brčkavým tam bola.. iskra. naozaj. mali sme stále o čom. nekonečné rozhovory. s cristallom to je o čosi iné, napriek tomu, že si rozumieme, čosi tam chýba. možno to príde časom. nebude každý ako brčkavý. potrebujem sa rozptýliť a potrebujem k tomu nových ľudí. nechcem to robiť nasilu, ale keď sa objaví možnosť.. prečo nie?

s mojou najlepšou kamarátkou je to zvláštne. povedala by som, že to ide z kopca. neviem.. nejak sa nezhodneme čoraz vo viacerých veciach a vlnové dĺžky sa začínajú výrazne líšiť. to vedie k hádkam. k zhoršeným náladám. nechcem byť viac človek, ktorý uskakuje, necháva sa zvalcovať len aby vyhovel niekomu, komu na ňom záleží. áno, mám ju rada, áno, je to dievča, ktoré ma pozná najlepšie a najdlhšie a to, že to ťaháme spolu už tak dlho nie je nič, ale v poslednej dobe dochádza občas až k zhadzovaniu a také čosi by sa nemalo nechať tak. tretí rok nechodíme spolu na rovnakú školu, nevídavame sa vôbec tak často ako predtým, k tomu hádky kvôli banalitám... neviem, ako to bude ďalej. bojím sa. nechcem to dievča stratiť. na záchrane by sme sa však mali podieľať obe a vyrozprávať si veľa vecí, ktoré nám spôsobujú problémy, inak sa môžme úplne odcudziť.

ripped at every edge, but still a masterpiece.

27. february 2017 at 15:13
v piatok sme mali ples. pretancovala som celú noc, dokonca zadarmo, pretože som tam bola viac menej ako výpomoc a nie hosť, ale to od polnoci už nikto vôbec neriešil. vlastne ani dovtedy nie. bola som šťastná. cítila som sa pekne. bavila som sa s ľuďmi, s ktorými som dovtedy neprehovorila ani slovo. no aj tak na mňa doľahli isté veci.. napríklad, že tam so mnou nebola moja najlepšia kamarátka, keďže to bol školský ples.

alebo že pred niekoľkými mesiacmi sa presne na tom mieste zabával on. je vtipné - alebo skôr smutné -, že aj po polroku som v podstate stále na rovnakom mieste, čo sa jeho týka. možno.. možno mi bráni v tom "oslobodení" sa práve to, že stále by som ho zobrala v priebehu úderu srdca späť, ak by sa chcel vrátiť. ale to asi potrvá, kým ma to prejde. pošlem mu list. napíšem všetko. vlastne je už hotový, lenže ešte ho chcem preformulovať, pretože keď som ho písala, nebola som v najlepšom (psychickom) stave. kto by to bol povedal.. že niekomu niekedy vyznám lásku prostredníctvom listu. jemu. zaslúži si vedieť, ako to bolo v skutočnosti. nejde mi o nič viac, nechcem znovu začínať niečo riešiť, len chcem, aby si bol vedomý všetkého, ako som to vnímala, ako dlho to trvalo.. všetko. budem úprimná. to je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som sa pri ňom naučila. nehanbiť sa tak veľmi odhaliť správnym ľuďom svoje pocity. možno to niekomu príde celkovo ako blbý nápad, ale ja si za tým stojím a rozmýšľam nad tým už vážne dlho.

moja najlepšia kamarátka má odvždy sen mať kapelu, minulý týždeň sme sa pozbierali a stiahli nejakých ľudí s nami, rovno na skúšku. nebolo to zlé, ale stále nie ono, keďže sa každý s každým poriadne nepozná.. ale raz by to mohlo vyjsť. keď som ich tam videla hrať, vrátil sa mi akýsi elán a spolu s ním aj gitara do ruky, ktorú som naposledy držala minulý rok. uvidíme, koľko mi to vydrží, pretože samoukovi idú predsa len vždy veci ťažšie. zatiaľ by mi možno veľmi pomohli tipy na jednoduché pesničky, aby som sa do toho nejak vrátila?

v škole si vyberáme semináre. ešte nie záväzne, ale prvé kolo máme za sebou. ja som to mala viac menej jasné - idem do biológie, chémie a fyziky. hádajte, akým smerom by som sa chcela uberať. uvidím, ako mi to bude vychádzať, hlavne psychicky. ale to zistím až za niekoľko rokov, ak sa na tú výšku teda dostanem.

štve ma, ako málo píšem na blog. niežeby som málo písala celkovo, ale blog v poslednej dobe nahradil trochu klasický denník. písala som stále o rovnakých veciach, preto som to nechcela dávať sem, už mi to príde otravné a stále o tom istom. papier sa nesťažuje. s týmto nechcem skončiť, vlastne ostatné blogy čítam stále, ale neobjavujem sa tu tak často. čo už. je to koniec koncov stále na mne.

Where to go next

Advertisement